Tri generácie

Biopalivá I. generácie

Vyrábajú sa fermentáciou cukrov a škrobu, prípadne transesterifikáciou olejov a tukov. Biopalivá I. generácie sa dajú pripraviť z cukornatých plodín (cukrová repa, cukrová trstina), zo škrobnatých plodín (zemiaky, obilniny) a z olejnatých plodín a živočíšnych tukov (repka, sója, slnečnica, palma olejová, bravčový tuk). Neprajníci biopalív tvrdia, že práve využívanie olejnín a obilnín na výrobu tejto generácie biopalív prispieva k rastu cien potravín, no faktom je, že v súčasnosti sa celosvetovo na produkciu priemyselných energetických plodín využívajú iba 3% ornej pôdy.

Biopalivá II. generácie

Ďalším variantom zdrojov pre biopalivá sú tzv. lignocelulózové suroviny, presnejšie drevo, odpad z lesa, lístie, kôra, slama. Tieto plodiny sa dajú spracovať rozličnými procesmi a technológiami, od hydrolýzy, cez splyňovanie až po krakovanie. Ich výhodou je, že nekonkurujú potravinárskym plodinám, môžu sa pestovať aj na menej kvalitnej pôde a plusom je aj to, že  pri výrobe biopalív sa dá zužitkovať celá plodina, nie iba jej časť.  Európska komisia navrhuje, aby sa do roku 2020 upravil podiel biopalív vo fosílnych palivách na 5% biopalív prvej generácie a 5% biopalív druhej generácie. Momentálne sú však biopalivá II. generácie ešte len vo forme skúmania a reálne ovplyvniť sektor dopravy môžu zhruba až za 10 rokov.

Biopalivá III. generácie

V budúcnosti by sa mali využívať aj biopalivá vyrobené z morských rias, alebo zo siníc. Ich veľkou výhodou podľa vedcov bude vysoká vyťaženosť na jednotku plochy, čo znamená, že napríklad z plochy dvoch parkovacích miest získame toľko biozložky ako zo sójového poľa veľkosti futbalového ihriska.  Riasy sú totiž najrýchlejšie rastúce rastliny a sú vysoko produktívne. V budúcnosti sa uvažuje o ich pestovaní v bazénoch alebo špeciálnych bioreaktoroch.