Nárast cien sa netýka len potravín, ale celého spektra komodít. Zvyšovanie cien má štrukturálny a demografický charakter. Hospodársky rast, ktorý bol založený na povojnovom „boome“ a lacných palivách, je skrátka minulosť. Ľudí na zemi pribúda, bohatnú, zvyšujú svoju životnú úroveň a tým aj spotrebu. Ak nepríde ďalší vedecko-technologický impulz, svet môže v dôsledku vysokých cien začať stagnovať a podobný stav môže trvať aj niekoľko rokov. Preto biopalivá prvej a druhej generácie skrývajú veľký potenciál a nevyužiť ho by bolo hriechom.
Tvrdenie, že biopalivá sú príčinou svetového hladu, sa prvýkrát objavilo počas cenovej bubliny komodít v roku 2008. Svetová banka však už v roku 2010 vydala štúdiu, ktorá tento mýtus vyvracia. Za hlavné dôvody nárastu cien poľnohospodárskych komodít dnes už skutoční odborníci zhodne považujú nárast dopytu po zdrojoch bielkovín z rýchlo rastúcich ázijských ekonomík (Čína, India, Vietnam a pod.) a takzvanú „financialization of commodities“, čo je proces, keď investori a burzoví špekulanti investujú voľné prostriedky namiesto dlhopisov a akcií do komodít. Svetová banka vo svojej správe z roku 2013 uvádza, že za dve tretiny zvýšených cien potravín môžu práve fosílne palivá, teda vysoké ceny ropy.
Africkí farmári často stoja pred problémom: výkupné ceny potravín sú tak nízke, že sa im ich nevyplatí pestovať.Kúpna sila miestneho obyvateľstva je veľmi malá a farmár nemá na výber – buď bude pestovať potraviny prakticky zadarmo pre seba a svoju komunitu, alebo staví na energetické plodiny na biopalivá, ktoré od neho kúpi producent biopalív.Nehovoriac o tom, že biopalivá v rozvojových krajinách pomáhajú ľuďom s najzákladnejšími potrebami. Vďaka bioetanolu sa napríklad v Malawi výrazne zníži závislosť na dovoze palív a táto africká krajina využíva kvapalné biopalivá v doprave už od roku 1982. Podrobnejšie tu. Dobrým príkladom toho, ako sa dajú súčasne produkovať biopalivá aj potraviny je Brazília. Ako uvádza švédska organizácia Svebio (Swedish Bioenergy Association), táto krajina zdvojnásobila produkciu biopalív a zároveň zdvojnásobila aj výrobu a vývoz potravín. A navyše zároveň znížila deforestáciu pôdy o 76%. Nehovoriac o tom, že súčasne predstavila program boja proti chudobe.
Jednou z príčin rastu cien potravín sú náhle politické krízy vo svete a vojnové konflikty. Aktuálne napätie na Ukrajine a invázia Ruska na Krym vyhnali ceny obilia na maximum. Analytik Luk Mathews z Commonwealth Bank of Australia potvrdil, že svetové ceny obilia dvíha vzrastajúce napätie medzi Ruskom a Ukrajinou. Ukrajina patrí medzi najväčších svetových vývozcov obilia na svete vďaka úrodnej černozemi. Lenže najviac exportných trás vedie z krymských prístavov cez Čierne more. Napätie ovplyvnilo ceny pšenice pre májové dodávky na burze v Chicagu. Dostali sa na maximum za posledných sedemnásť mesiacov. Pritom americké ministerstvo poľnohospodárstva pred krízou predpovedalo veľkú úrodu v krajine a ceny zrna najnižšie za päť rokov.
V situácii, keď nemáme dosť potravín pre ľudí, používame ich v automobilovej doprave. Dávajme potraviny ľuďom, nie autám.
Nadnárodné potravinové spoločnosti nesú oveľa viac viny za vyššie ceny potravín ako ktorýkoľvek výrobca biopalív. Za zvýšené ceny potravín môžu aj vysoké ceny ropy.
Za roky 2002-12 ceny potravín na Slovensku vzrástli o 32,5 %, ale inflácia dosiahla až 60 %. Prečo je tvrdenie, že biopalivá spôsobujú nárast cien potravín, nezmyslom?
Celosvetovo sa na výrobu bioetanolu spotrebujú len 3% celkovej produkcie obilnín. Až 33% svetovej úrody obilnín ide na produkciu živočíšnych bielkovín. Spotreba mäsa ovplyvňuje potravinovú bezpečnosť.
Tvrdenie, že biopalivá sú príčinou svetového hladu, sa prvýkrát objavilo počas cenovej bubliny komodít v roku 2008. Štúdia Svetovej banky tento mýtus vyvracia.
Britská organizácia, venujúca sa chudobe a neprávosti, si posvietila na 10 najvplyvnejších svetových potravinárskych gigantov.
Vo Veľkej Británii si posvietili na plytvanie jedlom. Každoročne sa vyhodí ohromujúcich 4.2 milión ton nadbytočného jedla, čo zodpovedá šiestim porciám jedla týždenne na jednu priemernú anglickú rodinu.
V enviromentálnom slovníku to znamená približne 17 miliónov ton CO2. Ak by k vyhodeniu množstva nadbytočného jedla v roku 2012 nevdošlo, malo by to na skleníkové plyny podobný efekt ako stiahnutie štvrtiny áut z premávky.